Moc - ópium pre vyvolených!?

Autor: Peter Teličák | 24.8.2009 o 13:46 | (upravené 28.10.2010 o 12:58) Karma článku: 5,54 | Prečítané:  1027x

Upravovať život iným ľuďom ti pripadá ľahké. Veď keď ho upravíš zle, nebude zle tebe, ale im. (Lev .N. Tolstoj) Zaujímavá myšlienka, ktorá by mala odznieť  - na tých miestach, kde hrozí zneužitie moci - prejavujúcej sa na ľuďoch, majúcich úmysel žiť zodpovedne a hlavne normálne...

Úvodná myšlienka od L. N. Tolstoja prekračuje svojou aktuálnosťou dobu v ktorej žil; táto doba - môžeme povedať, nebola odlišná od tej súčasnej ak sa na ňu pozeráme cez merítko „túžob" jednotlivcov. Ako príklad (zo súčasnej doby) môžeme uviesť túžbu po moci, prostredníctvom ktorej sa takto „túžiaci jednotlivec" - často (neprimerane a nie v medziach normality) realizuje formou manipulácie a zväzovania človeka do nezmyslených a vôbec nereflektovaných štruktúr (minulosť nám poukazuje na rôzne formy manipulácií v rôznych societach), ktoré namiesto toho, aby človeku pomohli k duchovnému a spoločenskému rastu ho v konečnej miere len ochudobňujú a neumožňujú mu slobodne sa rozvinúť.

Tolstoja ako aj mnohých z jeho súčasníkov (napríklad jeden z nich Dostojevskij) daná realita podnecovala k reflexii a reakciám brániacich dôstojnosť človeka - človeka, ktorý by sa nemal nechať lacno a nedôstojne ovládať takto „túžiacim jednotlivcom" - tzv. „guru leader - capo della vita", ktorý „najlepšie vie" ako riešiť, usmerňovať a riadiť život svojich (p)oddaných - neukazuje sa nám v tejto podobe „leader of life" deviácia vo forme narcizmu? Kompetenciu riešiť nastolenú otázku má v najväčšej miere hlbinná psychológia (nie táto krátka úvaha), ktorá by nám poskytla komplexný a ucelený pohľad na spomínanú deviáciu.

Na čo je však potrebné poukázať je obraz „túžiaceho a po moci bažiaceho jednotlivca", ktorý si neuvedomuje, že sa (stal obeťou svojich túžob) necháva unášať fantáziou, spočívajúcou na falošnej istote v seba samého - v svoje schopnosti spravovať a viesť jemu zverených (p)oddaných. To čo je následkom takýchto „nezištných" snáh „lídra" je nespokojnosť okolia, podotýkam však reflektujúceho, pretože v duchu Sofokla tí, ktorí nemyslia nepociťujú bolesť, čoho dôsledkom je, že život takto nemysliacich jedincov je "príjemný" a nepriamo úmerne závislý od vynaloženej snahy ich myslenia.

Tým sa však stráca zmysel pre realitu, ktorá aj napriek všetkému časom veľmi dôrazne vstúpi do platnosti svojim najpresvedčivejším argumentom a to skutočnosťou samotnou (môžeme si spomenúť na pády rôznych diktatúr, societ ignorujúcich realitu a život samotný). Nie je však už neskoro nariekať pri páde umelo vystavenej štruktúry nereflektujúcej život; nestráca človek tým, že sa „len a len" prizerá mnohým pádom vo svojom okolí (a nezasiahne) to čo si tak veľmi váži - slobodu?

Tolstoj - podobne ako každý úprimne zmýšľajúci človek, zažíval vo svojom živote popri pochopeniu a láske okolia čas, kedy pochyboval aj o tom, o čom bol sám pred časom presvedčený - môžeme povedať bol „vydaný napospas svetu", ktorý ho v danej dobe obklopoval - žeby zbožňujúcemu svetu konformizmu!?

To, čo ho nenechalo v pozícii „mŕtveho chrobáka - komótneho konformistu" je atribút pravdy. Z jeho diel vyžaruje túžba byť oddaný pravde - ona bola jeho životnou métou. V diele Sevastopol v máji nám ukazuje aké má miesto pravda v jeho živote: „Hrdinkou môjho príbehu - hrdinkou, ktorú milujem z celého srdca a ktorú som sa usiloval zachytiť v celej kráse, lebo ona bola, je a bude vždy krásna - je pravda..." 

V Tolstého dielach môžeme vypozorovať sklon k analýze (pýtal sa, neuspokojil sa s tým čo sa javilo všeobecne „jasné a na prvý pohľad pochopiteľné"), čím si získal vzácnu vlastnosť - úprimnosť voči sebe i otvorenosť voči druhým. Úprimnosť a otvorenosť na život robili z Tolstého autentického svedka pravdy, ktorú bolo nutné hlásať - nie držať v zajatí „pozváraného systému" postrádajúceho základné znaky života. Znakom autorovej autenticity v konkrétnom prípade je, že nepodľahol nepriaznivým vplyvom okolia v podobe činnosti, ktorú by jeho vnútro považovalo za nesprávnu a životu ubližujúcu. To si však od Tolstého vyžadovalo a vyžaduje aj v dnešnej dobe od ľudí mu podobných - vydať sa na cestu, ktorá nemá vždy atribút „jasnosti a jednoduchosti" - to je predsa charakteristická črta más - avšak nie Tolstoja, ktorý svoj domov nenachádzal v dave. Pre niektorých to znamenalo a znamená vystaviť sa nepriazni tých, ktorí mali a majú úmysel viesť, „nezištne" spravovať a riadiť. 

Zmena je život - toť myšlienka profesora fyziky, ktorá ma oslovila počas štúdií na technike. Zmena prináša život a nie len vo fyzike - [...] - a o túto zmenu (myslenia) - smerujúcu k ľudskej autenticite, by sa mal pokúsiť každý úprimne zmýšľajúci človek, ktorý vníma reakcie a podnety okolia, reakcie svojich blížnych majúcich svoj vlastný pohľad - ktorý ich robí originálnymi. Táto originalita sa môže stať devízou, ktorá umožní, nie len danému jedincovi, ale aj spoločnosti rozvinúť sa. 

A voči spomínanej originalite - ktorá je bohatstvom nielen daného človeka, ale aj spoločnosti, nemá právo zasiahnuť ani jedinec oplývajúci mocou tzv. „leader of life", ktorý by rád (skrývajúc sa za autoritu vodcu - ktorý však podľa čínskeho majstra Lao´C, ak sa sám tlačí do popredia, nemôže byť vzorom) upravoval život „tým druhým" v duchu úvodnej myšlienky Tolstého: „Upravovať život iným ľuďom ti pripadá ľahké. Veď keď ho upravíš zle, nebude zle tebe, ale im". Moc predsa nie je daná človeku na to, aby utláčal „slabého" (jedinca bez moci), ale aby ho podporoval, pomáhal mu k rastu a napredovaniu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?