Smrť a jej stanovenie..

Autor: Peter Teličák | 1.2.2009 o 19:04 | Karma článku: 10,50 | Prečítané:  6938x

Ako možno stanoviť (biologickú) smrť človeka? Otázka, ktorá nám poskytuje prostredníctvom modernej vedy a filozofie široké spektrum odpovedí. Pokúsime sa bližšie vytýčiť a určiť medze pojmu smrti z hľadiska filozofie a modernej vedy. Aký je vlastne rozdiel medzi klinickou a biologickou smrťou? Následne, aké sú podmienky stanovenia biologickej smrti? Kto vlastne môže s istotou stanoviť smrť človeka, filozofia alebo veda? Môžeme stavať na postulátoch vedy, ktorá tvrdí, že definícia smrti tela človeka spočíva v smrti jeho mozgu? Stráca človek takouto definíciou smrti svoju identitu? Táto otázka podmieňuje ďalšiu otázku: Čo tvorí identitu človeka, je to mozog? Alebo je to princíp, ktorý neberie v úvahu mozog? [...]

Smrť človeka z biologického hľadiska nastáva, keď sa zastavia všetky životné funkcie. Dlhšiu dobu však pretrvával názor, že okamžik smrti možno určiť vtedy ak človek nejavil známky života. Pretrvávalo presvedčenie, že keď prestal dýchať a prestalo mu biť srdce bol považovaný za mŕtveho. O tom, že takémuto výkladu smrti netreba dávať váhu svedčia početné prípady pochovania ľudí za živa. Prakticky v dnešnej dobe je možné presnejšie vymedzenie smrti pomocou spoľahlivých metód, ako napríklad elektroencefalogram, ktorý signalizuje (akonáhle sa zarovnajú EEG krivky), že mozog prestal fungovať. Tým nastala smrť. Došlo však k prípadom reaminácii (oživeniu) ľudí, ktorí boli podľa encefalogramu mŕtvi. Týkalo sa to hlavne prípadov pasívne podchladených (hypothermie) alebo predávkovaných sedatívami. K reanimácii dnes dochádza omnoho častejšie.

Veľký vplyv má v tejto oblasti intenzívny rozvoj tanatológie (vedy o smrti a zomieraní). Postupne vychádzalo najavo, že k smrti dochádza sukcesívne (postupne). Životné funkcie nevyhasínajú v jednotlivých orgánoch a tkanivách súčasne, ale sukcesívne, z čoho vyplývajú pre celý organizmus ďalekosiahle závery. V modernej medicíne sa označuje odumieranie jednotlivých dôležitých častí orgánov ako parciálna smrť. Následne začnú odumierať ostatné orgány, predovšetkým mozog (centrálna smrť) a postupne celý organizmus (totálna smrť). Odumieranie jednotlivých častí orgánov v konečnom dôsledku má za následok ireverzibilný (nezvratný) osud človeka, ako živého organizmu. Nevylučuje sa však život určitých subsystémov buniek, ktoré môžu fungovať aj samostatne (príklad: črevná mikroflóra, rast nechtov). Tvrdenia niektorých vedcov poukazujú na fakt, že spontánne fungovanie orgánov alebo subsystémov buniek nie je rozhodujúce. Takýto fakt nemá na smrť ako takú v konečnom dôsledku žiadne následky.

Aký je vlastne rozdiel medzi klinickou a biologickou smrťou? 

Klinická smrť, je stav pri ktorom dochádza k (dočasnej) zástave dychu, k zástave srdečnej a mozgovej činnosti. Je však možný návrat klinicky mŕtveho človeka medzi živých a to masážou srdca alebo umelým dýchaním. Problém nastáva v presnej načasovanosti pomoci takto „mŕtvemu“ človeku. Spravidla lekársky tím má na záchranu maximálne v krajných situáciách tridsať minút. Po uplynutí tejto doby spôsobí nedostatok kyslíku v mozgu ireverzibilné (nezvratné) poruchy, v dôsledku čoho z klinickej smrti nastáva biologická smrť.

Biologická smrť je stav, kedy mozog prestal vykonávať svoje funkcie a nie je možné ho už oživiť. Biologická smrť je teda definitívnou, celkovou smrťou. V tomto prípade sa jedná o ireverzibilnú stratu všetkých životných funkcií (ukončenie činnosti srdca a mozgu), pri ktorej strácajú svoju funkciu orgány a tkanivá tela človeka. Tí, ktorí zažili klinickú smrť, zažili umieranie, ale nie smrť.

Pod umieraním rozumieme psychicko – fyzické pochody bezprostredne  pred smrťou, ktoré v okamžiku, keď nastáva smrť definitívne končia. Küng poznamenal: „Umieranie je cesta, smrť je jej cieľ“. Ináč povedané, zážitok umierania je úplne niečo iné než zážitok samotnej smrti. Ako poznamenal Küng: „Klinická smrť nie je to isté ako smrť, ale je to daný moment (pravdepodobná smrť), zo spätného pohľadu zdanlivá smrť“.

V prípade klinickej smrti, ktorá nie je ako sa mnohí domnievajú súčasne biologickou smrťou, sa jedná o nevlastnú smrť, presnejšie povedané ako poznamenal Küng sa jedná o: „zdanlivú smrť“. Ľudia, ktorí sú klinicky mŕtvi sú „skoro“ mŕtvi. Teda človek klinicky mŕtvy, zažíva posledné sekundy, minúty medzi stavom, v ktorom sa nachádza a biologickou smrťou. Zážitky, ktoré takto klinicky mŕtvy človek popíše po oživení, sú zážitkami blízkosti smrti, a nie zážitkami skutočnej smrti.


Biologickú smrť môžeme bližšie charakterizovať ako mozgovú (srdcovú,..) smrť jedinca, kedy tento stav je ireverzibilný a znamená konečnú smrť tela človeka. Je však veľmi ťažké určiť hraničnú líniu medzi životom a smrťou, i keď moderná veda za použitia moderného vybavenia nám ponúka možnosti stanovenia smrti, ale chýba jej potrebná istota presne ju vytýčiť. To vytyčuje problém v etických otázkach, ako napríklad darovanie orgánov.

Vyskytli sa prípady, pri ktorých sa zmierňovali nároky ohľadom konštatovania mozgovej smrti, a tým sa umožnilo vykonať určité množstvo transplantácií. Ako riešenie vidia mnohí možnosť, že sa zastaví umelé dýchanie a následne sa nechajú doznieť všetky prejavy života. Následne môže dôjsť k transplantácii orgánov (narážame na etické problémy). Problémom je tu, či človek stráca svoju identitu mozgovou smrťou? Tu dôležitú úlohu preberá filozofia, ktorá berie v úvahu spoločné riešenia moderných empirických vied. Otázky povahy vedomia (mysle) sa stávajú otázkami spoločného skúmania filozofie a vedy. Ako sa domnieva Gáliková: „Pre filozofické skúmanie z toho plynie záver, že izolované logické, metafyzické a epistemologické argumenty na riešenie týchto problémov nestačia“.

V definícii smrti človeka ako mozgovej smrti sa skrývajú viaceré nejasnosti. Niektorí filozofi považujú myseľ a mozog za totožné. Myseľ však okrem iného pre niektorých filozofov či vedcov predstavuje určitý biologický a kultúrny produkt s viacerými funkciami adaptácie. Jedna z nich spočíva v schopnosti monitorovať vnútorné obsahy skúsenosti s cieľom porozumieť sebe samým a iným. „Myseľ komunikuje a vedie dialóg sama so sebou a zároveň kontroluje a riadi svoje kognitívne procesy,“ má istú autonómiu. Následne, povaha vzťahu medzi mysľou a mozgom nám ponúka rôzne možnosti (dimenzie) riešenia daného problému (stanovenia smrti). Je mozgová smrť skutočnou smrťou človeka?

Niektorí filozofi namietajú. Filozof Josef Seifert je známym odporcom určenia mozgovej smrti ako smrti človeka. Seifert sa domnieva, že nemožno apriori vylúčiť, že človek nemá dušu (je mŕtvy), keď nemá aktivitu vedomia, aj keď nastal ireverzibilný zánik mozgovej činnosti. Dualisti chápu smrť ako oddelenie duše od tela. Na základe tesnej jednoty duše a tela nemožno oddeliť vegetatívny a senzitívny život v človekovi a preto treba predpokladať, že ak sa prejavujú určité známky života, tak je tam prítomná aj ľudská duša, tvrdí Seifert. Pomáha si poukázaním na ľudské embryo, ktoré v ranom štádiu vývoja žije bez mozgu, preto jeho identita nemôže byť v mozgu, ako ani identita človeka. Jeho námietka je adresovaná na to, že nie je možné presné definovanie mozgovej smrti s istotou.

Na strane druhej široká skupina filozofov vo svojich námietkach voči Seifertovi poukazujú, že určenie kritéria smrti tela človeka prináleží medicíne a nie filozofii. Môžeme sa pritom odvolávať na stanovisko Harvardskej komisie, podľa ktorej možno definovať smrť tela človeka ako smrť celého mozgu. Síce nevieme presne stanoviť moment oddelenia tela od duše alebo duchovného princípu, avšak to nevylučuje, že medicína nevie určiť presné kritériá na stanovenie kedy človek (jeho telo) už nie je živý.

Identita človeka nespočíva v mozgu, ale identitu človeka tvorí princíp, ktorý ho sprevádza od počatia po smrť. Tento princíp nemôže byť materiálny, je nemateriálny. Je substanciálnou formou a tou je ľudská duša (Tomáš Akvinský). Nemožno porovnávať a rovnako hodnotiť začiatok a koniec života tým istým princípom. Môžeme si pomôcť na príklade ľudského embrya, ktoré je schopné života bez vyvinutého mozgu. Na druhej strane však človeka s vyvinutým mozgom determinuje jeho funkčnosť. Smrť u takto vyvinutého jedinca je determinovaná smrťou mozgu (zarovnanie EEG krivky), lebo takto mŕtveho človeka nie je možné oživiť. Následne podľa modernej medicínskej vedy je smrť určená celkovou mozgovou smrťou. Celková mozgová smrť je istou smrťou, lebo jej ireverzibilne chýbajú nevyhnutné podmienky, ktorými sa definuje ľudský život.

Záverom, biologická smrť je definovaná ako ireverzibilné ukončenie funkcií životne dôležitých orgánov (mozog, srdce, [...]) človeka. Tento stav je ireverzibilný pre človeka a znamená jeho biologickú smrť. Biologickú smrť sprevádzajú nezvrátiteľné stavy (mozog prestal vykonávať svoju funkciu), ktorých dovŕšením nie je možné oživiť takto mŕtveho človeka. Naproti tomu klinická smrť nie je ireverzibilná, ale smeruje k ireverzibilite. Je teda možný návrat takto mŕtveho človeka. Klinickú smrť možno chápať ako zdanlivú smrť, ktorá zvyčajne smeruje k tej definitívnej. Človek nachádzajúci sa v takomto stave dlhodobo, ireverzibilne speje k smrti biologickej.

Smrť ako takú môže stanoviť medicína za pomoci modernej techniky. Teda smrť musí byť určená v súlade s prijatým lekárskym štandardom. Avšak je náročné ju vytýčiť. Tu dôležitú úlohu preberá filozofia, ktorá implikuje spoločné riešenia so závermi vychádzajúcimi z modernej vedy (medicíny). Problém identity nespočíva vo vedomí (v mozgu) človeka, ale identitu človeka tvorí princíp, ktorý ho sprevádza od počatia po smrť. Následne by sme mohli vyvrátiť tvrdenie, ktoré nedovoľuje stanoviť smrť na základe mozgovej smrti. Z predchádzajúcich riadkov môžeme stanoviť definíciu smrti ako smrť „indivídua“, ktoré buď utrpelo nezvratnú zástavu krvného obehu a dýchania, alebo nezvratnú zástavu všetkých funkcií celého mozgu, vrátane mozgového kmeňa.

Odporúčaná literatúra (z ktorej som čerpal) k hlbšiemu naštudovaniu problému.

Küng, H.: Večný život?

VOLEK, P.: Kritika definície smrti človeka ako celkovej mozgovej smrti.

SEIFERT, Josef.: Is Brain Death actualy Death?

ŚLIPKO, Tadeusz.: Hranice súčasnej bioetiky. 

LIZZA, John P.: Death and Irreversibility

GÁLIKOVÁ, Silvia.: Antológia filozofie mysle. 

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

BRATISLAVA

Nivy zatvoria. Pozrite si, kde vystúpite v Bratislave z autobusu

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.

SVET

Zomrela dedička L'Oréalu, najbohatšia žena sveta

Zásluhy Liliane Bettencourtovej sa ocitli v tieni afér.


Už ste čítali?