Prekonávajúc seba rastieme - Karl Jaspers

Autor: Peter Teličák | 14.12.2008 o 19:02 | (upravené 28.10.2010 o 12:43) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  1603x

Život často mnohým kladie pod nohy situácie, ktoré sa zdajú na prvý pohľad neriešiteľné. Časom sa však ukazuje, že popri ich náročnosti riešenie predsa (možno nie jednoduché) existuje. Rast človeka je (i keď bolestne) podmienený aj prostredníctvom konfrontácie s hraničnými situáciami: rozpadu vzťahov, uvedomenie si utrpenia, strachu, pocitu viny, vlastnej smrti [...]. Človek zisťuje, že zvládnuť danú situáciu (hraničnú) predchádzajúcim spôsobom života (spôsobom, ktorým žil doteraz) nemôže. Vyžaduje si to z jeho strany akoby experiment (o úspechu ktorého dopredu s istotou presvedčený nie je) - hraničné situácie sa takto pre človeka stávajú nielen možnosťou vyrovnať sa s predchádzajúcim životom, ale aj možnosťou autentického bytia (žitia) prostredníctvom ktorého človek nachádza sám seba....

Človek prekonávaním seba – rastie (prostredníctvom hraničných situácií), uvedomuje si nové horizonty života, ktoré doposiaľ nemal možnosť vnímať. K. Jaspers (nemecký filozof a psychológ) si naplno uvedomil toto postavenie človeka – jeho bytostnú potrebu po zachovaní si autenticity. K riešeniu problému existencie človeka sa naplno odrazil od psychológie, ktorá bola dovtedy jeho životným zamestnaním. V psychológii, ale aj v iných partikulárnych vedách (sociológii, [...]) vidí prínos v ich čiastkových - dôležitých informáciách o človeku, ktoré však netvoria jeho konečný obraz. Výsledkom takto chápaného partikulárneho poznania (opierajúceho sa len o čiastkové informácie) by bola neúplnosť poznania človeka. V týchto vedách môžeme síce pozorovať veľký prínos pre ľudstvo ako také, avšak podstata človeka sa tým prostredníctvom poznania stáva pre Jaspersa akoby nepochopiteľnejšia. Každé poznanie človeka, ktoré by sme považovali za absolútne odstraňuje jeho slobodu. Človek je predsa stále niečo viac, než je schopný o sebe poznať (k tomu človeku dopomáha ja moderná veda – avšak nemožno zabsolutizovať toto poznanie, tým by sme podľa Jaspersa človeka obrali o jeho slobodu).

Jaspers poukazuje na potrebu prijatia hraničných situácií (sprevádzaných bolesťou – sám je toho príkladom - podstúpil útrapy nacizmu, kedy aj napriek varovaniam zo strany nacistov neopustil svoju manželku židovského pôvodu vďaka čomu si „vyslúžil“ tvrdé sankcie – nepoprel však svoj životný postoj, poukazuje nám na svoj život ako na autentické dielo, ktoré aj napriek cestám utrpenia nestratilo zo svojho lesku to podstatné a to ľudskosť, [...]), prostredníctvom (vnútornej konfrontácie) ktorých sa existencia človeka stáva autentickou (ako vhodným príkladom nám môžu byť ľudia, ktorí podstúpili hrôzy šoa, komunistického ako aj iných režimov, ktorí aj napriek utrpeniu a nie malému nepodľahli, ostali ľuďmi).

Jaspers si uvedomuje náročnosť tohto úkolu (prijatia hraničných situácií v živote človeka). K tomu, aby človek dokázal prijať a niesť vo svojom živote tieto situácie, ktoré menia jeho doterajší spôsob života, je potrebný vzťah – komunikácia človeka s človekom – to Buberovské JA a TY. Kde človek toho druhého uchopuje nie len prostredníctvom skúsenosti (informácií o tom druhom), ale prostredníctvom lásky, prostredníctvom ktorej si daný človek dokáže v "plnosti" uvedomiť vnútorné JA toho druhého.

Jaspers jasne poukazuje na potrebu človeka - byť s druhými, kedy ako podmienku ľudského bytia (života) vidí v bytí (žití) s druhými. Veľmi pekne a výstižne to vyjadril vo vete: Pravda sa začína minimálne u dvoch. Na tomto svete sa nemôžeme na nič v absolútnom slova zmysle spoľahnúť, môžeme sa spoľahnúť len na hlboký vzťah – síce posiaty ranami, ktorý je však aj napriek tomu žitý. Človek sa môže spoľahnúť vo veľkej miere len na hlboké vzťahy, prostredníctvom ktorých sa môže realizovať - rastie a ktoré mu pomáhajú preklenúť tie situácie v živote, ktoré majú status - hraničných, – situácie, s ktorými si neporadí sám.

Človek (a s tým má každý z nás aspoň nejakú skúsenosť) má sklony utekať z bezradnosti a zmätenosti do niečoho všeobecného (hneď jasného) čomu sa môže prispôsobiť v konkrétnych a jasných podobách. Sme zasypávaní rôznymi obrazmi človeka, ktoré svet a následne my sami považujeme za ideály, ktorým by sme sa mali (prostredníctvom prezentácie sveta) a chceli podobať. Túžime sa orientovať v tomto svete podľa týchto obrazov, avšak často namiesto uspokojenia, ktoré od nich očakávame nás vedú k vnútornému boju o nás samých - tým že zápasia s podobou nášho vnútra, ktorá je často krát odlišná od toho čo prezentuje svet so svojimi "ideálmi". Môžeme v nich pozorovať popri pozitívnych príkladoch (ktorých nie je veľa) aj kontrapríklady - to čo človeka človekom nerobí. Ľudská sloboda je prostredníctvom viery v prílišnú ľudskú sebaistotu ohrozená - človek prostredníctvom nej verí, že je už tým, čím môže byť. Avšak ak človek túži nájsť sám seba, musí sa neustále hľadať (nie je to jednorázová sebaistá záležitosť, je to (dlhší) proces vedúci popri kráse života cez bolesť a utrpenie k novému rastu). Žiaden z nás sa nedozvie, kto v skutočnosti je, ak sa nechá unášať falošnou vierou v svoju sebaistotu. Cesta autenticity (úprimnosti života) má úplne iné vlastnosti - vedie človeka k slobode a k plnému oslobodeniu sa.

 

Spracované podľa: J. Šlosiar: Filozofia človeka od Voluntarizmu k Existencializmu, M.Buber: JA a TY, T. Halík: Dotkni se ran.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

BRATISLAVA

Nivy zatvoria. Pozrite si, kde vystúpite v Bratislave z autobusu

Novú stanicu chcú postaviť do troch rokov.

SVET

Zomrela dedička L'Oréalu, najbohatšia žena sveta

Zásluhy Liliane Bettencourtovej sa ocitli v tieni afér.


Už ste čítali?