Hlbina je synonymom tajomstva a výzvy.

Autor: Peter Teličák | 15.11.2008 o 19:39 | Karma článku: 5,44 | Prečítané:  1363x

Boh nie je mentálna konštrukcia, ale „hlbina bytia“. Kto chce hľadať živého Boha a skutočne nasledovať Krista, musí mať odvahu učiť sa plávať na hlbine, nie na plytčine. Boh je totiž hĺbka, na plytčine žiadny nie je...

Je nám dobre známy príbeh evanjelia (Lk 5,4), kedy Ježiš Petra – tomu, ktorému neskôr zverí Cirkev, vyzýva, aby aj po neúspešnom rybolove zatiahol na hlbinu – aby znovu spustil siete. Peter ako každý skúsený rybár oponuje a argumentuje svojou skúsenosťou - veď predsa najlepšie pozná podmienky rybolovu v danom kraji. Napriek svojej skúsenosti zatiahne na hlbinu a spúšťa siete, ide takpovediac proti svojmu presvedčeniu, tým, že „dáva nabok“ svoju skúsenosť s tým čomu najlepšie rozumel a čo bolo v konečnom dôsledku jeho živobytím - nepopiera však svoju profesionálnu skúsenosť s rybolovom, ako sa to môže mylne interpretovať – a tým si ospravedlniť svoju neochotu pracovať na sebe (talentoch nám zvereným). To podstatné na čo nám tento príbeh poukazuje, je potreba vytvorenia priestoru vo svojom živote pre Boha (dať Boha na prvé miesto), kde sa Boh môže "zjaviť "a následne v našom živote konať aj prostredníctvom našich schopností. To si však vyžaduje odvahu - odvahu veriť.

Na radu Ježiša: „Zatiahni na hlbinu“, Peter počúvne aj popri tom čo mu radila jeho vlastná – životom získaná skúsenosť, odrazí sa od brehu (od istoty), zatiahne na hlbinu a spúšťa siete. Určite môžeme čakať, že Peter sa pýtal (a to opodstatnene), či to všetko čo koná má zmysel – Peter prechádza neistotou (nie sladkým tušením úspešného konca). Sám vo svojom vnútri očakáva odpoveď - výsledok, ktorý by mal byť odpoveďou na jeho súhlas s tým, že zatiahol na hlbinu na radu svojho majstra.

SØren Kierrkegaard vo svojom diele Bázeň a chvenie hovorí o samotnej nedočkavosti zo strany človeka (v oblasti života a viery), ktorá ho stavia do nie dosť dobrej pozície - pozície „vševediaceho“. Takýto človek je nedočkavý, je ovládaný túžbou všetkému vo svojom živote rozumieť – „všetko“ mať akoby pod kontrolou.(1) Na druhej strane nás Ježiš pozýva na hlbinu, tam, kde sme odkázaný poväčšine na pomoc toho, ktorý nás volá. Hlbina je synonymom výzvy. Tou hlbinou je samotný náš život - každodenné malé i veľké rozhodnutia. K tomu, aby bol takýto život plnohodnotný a aktualizovaný, je potrebné prijať výzvy – volania, ktoré nás nútia opustiť breh našich istôt.

Pre život na hlbine je potrebné naučiť sa „plávať“ (vyžaduje si to odvahu a neustálu orientáciu na Boha) - žiť život zodpovedne pred sebou svojimi blížnymi a Bohom. Hrozí však neistota, že po čase strávenom na hlbine človek radšej cúvne pod náporom vlastných pochybností, do bezpečia počiatku - do „detských štádií“ svojej vlastnej viery.(2) Takýto človek sa bojí vziať na seba zodpovednosť za svoje vlastné rozhodnutia a tak radšej cúvne do zdanlivého bezpečia, na breh svojich istôt. Dôsledkom toho je vo väčšine prípadov znechutenie - regres v živote [...] alebo „fundamentalizmus“, ktorý je určitou chorobou viery, ktorá sa chce opevniť v tieňoch vlastnej minulosti, pred znepokojujúcou zložitosťou života.(3) Ani jedno z týchto riešení človeku nepomôže k rastu, ak je človek len trochu úprimný a otvorený – tak po čase zistí, že takéto riešenia neboli správne - znovu v sebe pocíti volanie – ten nepokoj, ktorý ho opäť volá zatiahnuť na hlbinu.

Boh nás povoláva aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sú s tým spojené (vyzýva nás opustiť „naše“ istoty a projekcie, našu túžbu vo svojom živote všetkému rozumieť) každému z nás vraví: "Zatiahni na hlbinu a spusti siete na lov!". K tomu, aby sme sa od brehu mohli odraziť je potrebné zanechať breh – istotu, ktorej sa držíme, je potrebné urobiť krok VIERY. Podobný krok, ktorý urobili Abrahám (Mária) – kedy aj napriek nádeji v nádeji uverili. V tomto kroku môžeme s odstupom času vybadať to Božie a podstatné, ktoré je veľakrát skryté - očiam tohto sveta, a na prvý pohľad nepochopiteľné. Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle" je tým, ktorý koná – mnoho ráz nepochopiteľne (paradoxne), podobne ako konal v životoch svojich vyvolených (patriarchov, prorokov, samotný Ježiš je nám najlepším príkladom), ktorí sa nedali zviesť nezdarom a nepochopením okolia.

„Kto chce hľadať živého Boha a skutočne nasledovať Krista, musí mať odvahu učiť sa plávať na hlbine, nie na plytčine. Boh je totiž hĺbka, na plytčine žiadny nie je“ (4) (možno ak boh našich túžob, istôt a projekcií – ktoré opodstatnene napádali Nietzsche, Ludwig Feuerbach, a.i.). Hĺbka je synonymom tajomstva a výzvy. Náš život sa aktualizuje našim odpovedaním na Božie volanie, na volanie, ktorému nie vždy "musíme" rozumieť (avšak nepodľahnime aj napriek našim pochybnostiam - a "tisnúcim" sa zo všetkých strán ľahkým - nie moc správnym riešeniam). Ten, ktorý nás volá po mene nám dá aj silu na realizáciu výzvy, ktorej je sám iniciátorom. To podstatné je odpovedať Bohu, možno len hlasom malej viery – viery veľkosti horčičného zrnka, ale predsa plnej Jeho sily.



1. Porov. KIERKEGARD. S.: Bázeň a chvenie. Bratislava: Kaligram, 2005, s. 70

  2. Porov. HALÍK. T.: Noc spovědníka. Praha: Nakladatelstvý lidové noviny, 2005, s. 30

    3. Porov. HALÍK. T.: Noc spovědníka. Praha: Nakladatelstvý lidové noviny, 2005, s. 32

    4. HALÍK. T.: Noc spovědníka. Praha: Nakladatelstvý lidové noviny, 2005, s. 68

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?